Názvy miest nie sú otázkou pravopisu. Sú otázkou slobody

Áno, je to naozaj katastrofa. Nie však tá, o ktorej hovorí Lukáš Machala. Skutočná katastrofa nespočíva v tom, že slovenskí novinári vyslovujú Kiev(Kyjev) či Charkov. Skutočná katastrofa spočíva v tom, že podpredseda Rady STVR fakticky spochybňuje samotné právo Ukrajiny na vlastné názvy, vlastný hlas a vlastnú jazykovú subjektivitu. Na zasadnutí Rady STVR Machala požadoval trestať redaktorov za „jazykové chyby“, rozhorčoval sa nad používaním podôb Kyjiv a Charkiv a dokonca presadzoval skratku SŠA namiesto USA; slovenské médiá osobitne zdôraznili, že táto skratka je pre väčšinu ľudí nezrozumiteľná a spája sa s ruským úzom.

Toto nie je diskusia o jazykovej norme. Je to politické gesto. Keď totiž verejný činiteľ verejne vyhlasuje, že „nevie“, o akom meste je reč, keď zaznie „Kyjiv“, neobhajuje slovenský jazyk. Okázalo tým odopiera Ukrajine právo byť pomenovaná tak, ako sa sama označuje. V modernom svete to už dávno nie je maličkosť: Associated Press už v roku 2019 prešla na podobu Kyiv práve preto, že forma Kiev bola spojená s obdobím ruského a sovietskeho dominovania, a ukrajinský štát systematicky presadzuje korektné podoby názvov v rámci kampane CorrectUA.

Mimoriadne cynicky to znie práve v slovenskom kontexte. Slovensko veľmi dobre vie, čo znamená cudzie panstvo nad vlastným priestorom a vlastným jazykom. Encyclopedia Britannica, že od 11. storočia sa územie dnešného Slovenska nachádzalo pod uhorskou nadvládou a v 19. storočí sa Slováci bránili politike maďarizácie. Samotná Bratislava bola celé stáročia známa ako Pozsony v maďarčine a Pressburg v nemčine a viac než dvesto rokov slúžila ako hlavné mesto Uhorska.

Práve preto by Slováci mali lepšie než mnohí iní chápať, že názov mesta nie je dekoratívnym prvkom ani druhoradou fonetikou. Je stopou moci. Je pamäťou na to, kto mal právo pomenúvať a koho nútili zvykať si na cudziu podobu ako na „jedine správnu“. Nikto na dnešnom Slovensku by vážne neprijal poučovanie, že skutočná Bratislava neexistuje a existuje iba Pozsony. V takom prípade by totiž nešlo o jazykovedu, ale o návrat historickej hierarchie, v ktorej jeden národ hovorí zhora a druhý má mlčky súhlasiť.

Presne takto funguje imperializmus v jazyku. Najprv nanúti cudzie pomenovanie. Potom ho vyhlási za „tradičné“, „praktické“ alebo „správne“. A napokon začne trestať všetkých, ktorí nazývajú seba samých vlastnými menami. Rusko to robilo desaťročia a robí to aj dnes. Na Kryme po deportácii krymských Tatárov sovietska moc nahradila historické názvy viac než 1 300 obcí, teda vyše 90 % toponým polostrova, čím z mapy vymazávala krymskotatársku pamäť a nahrádzala ju štandardizovanými sovietsko-ruskými názvami. V roku 2025 Ukrajina oficiálne začala obnovovať historické krymskotatárske názvy, no paralelne okupačná moc na Kryme už pomenovala 47 ulíc a námestí po ruských vojakoch, ktorí bojovali proti Ukrajine.

Na ďalších okupovaných územiach Rusko robí to isté. V Melitopole okupačná moc masovo premenúvala ulice, odstraňovala ukrajinské názvy a vracala sovietsko-ruské označenia pod lživou zámienkou „historickej spravodlivosti“. V Mariupole Rusi menili názvy ulíc vrátane Azovstalskej, aby vytlačili ukrajinskú pamäť, upevnili mýtus o „ruskom Donbase“ a dokonca si uľahčili privlastňovanie majetku miestnych obyvateľov.

Preto šírenie rusifikovaných názvov ukrajinských miest v roku 2026, zvlášť z pozície verejnej inštitúcie, nie je neutrálnym konzervativizmom. Je to legitimizácia imperiálneho slovníka. Je to tolerovanie tej istej logiky, ktorou Rusko ospravedlňuje okupáciu, rusifikáciu a vymazávanie identity. Rašizmus 21. storočia neprichádza len s tankom, raketou či mučiarňou. Prichádza aj s vetou: „Neviem, o akom meste hovoríte, keď poviete Kyjiv.“

IESS považuje výroky Lukáša Machalu za nebezpečnú normalizáciu imperiálnych naratívov v slovenskom verejnom priestore. Keď predstaviteľ Rady STVR fakticky vyžaduje od novinárov, aby sa držali podôb, ktoré sú pre milióny Ukrajincov znakmi ruského dominovania, nebráni slovenský jazyk. Pomáha politike vymazávania. A skutočná obrana jazyka sa nezačína trestaním za „Kyjiv“, ale odmietnutím slúžiť cudziemu impériu.