Kvety pre agresora, alebo prečo premiér Slovenska letí do Moskvy a prečo to opäť rozdeľuje EÚ

Predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico opäť znervózňuje európskych partnerov. Dňa 9. mája plánuje navštíviť Moskvu.

A hoci sa slovenský líder pravdepodobne neobjaví medzi divákmi vojenskej prehliadky na Červenom námestí, jeho program, položenie kvetov k Hrobu neznámeho vojaka a krátke stretnutie s Vladimirom Putinom, sa už stal vážnym politickým gestom.

Táto návšteva Brusel len nedráždi. Názorne osvetľuje líniu rozkolu vo vnútri európskeho spoločenstva. Stačí sa pozrieť na reakciu susedov. Pobaltské krajiny vystúpili jednotne, bez akýchkoľvek kompromisov, a uzavreli svoj vzdušný priestor pre Ficovo lietadlo na ceste do Ruska. V Českej republike sa situácia ukázala iná. Politické sily z orbity Andreja Babiša predviedli ukážkovú lojalitu a dali najavo, že proti tranzitu slovenského vládneho špeciálu cez české nebo nič nenamietajú. Tento kontrast len potvrdzuje, že jednotný prístup k izolácii agresora v regióne stále, alebo opäť, neexistuje.

Sám Fico kritiku odmieta. Otvorene ignoruje varovania európskych vrcholných diplomatov, vrátane vysokej predstaviteľky Kaji Kallasovej, hovorí o svojom práve na „suverénnu politiku“ a dodáva, že kvôli tejto ceste nebude mať žiadne výčitky svedomia.

Problém nespočíva len v samotnej ceste, ale aj v dátume. V dnešnom Rusku 9. máj už dávno nie je iba dňom spomienky na druhú svetovú vojnu. Pre Kremeľ je to centrálny rituál militarizovanej štátnej identity, prostredníctvom ktorého sa Moskva snaží ospravedlniť aj svoju súčasnú agresiu proti Ukrajine. Prítomnosť európskeho premiéra v Moskve v tento deň preto bude nevyhnutne čítaná ako politické gesto legitimizácie, bez ohľadu na to, či bude stáť na tribúne prehliadky, alebo len položí kvety.

„Kremelská ihla“ ako politický nástroj

Oficiálny dôvod návštevy znie vznešene. „Vďačnosť za oslobodenie Európy v roku 1945.“ Historická pamäť je však v tejto hre len pohodlnou zástierkou.

Za rétorikou o „historickej pamäti“ a „suverénnej politike“ sa skrýva celkom prízemný záujem: energetika. Fico sa dôsledne snaží zachovať priestor na spoluprácu s Ruskom tam, kde ide o plyn, ropu a celú politickú ekonomiku závislosti, na ktorej sa desaťročia budovala lojalita časti stredoeurópskych elít voči Moskve. Preto treba túto návštevu čítať nie ako sentimentálne gesto, ale ako pokus zachovať komunikačný kanál s Kremľom v čase, keď sa EÚ uberá opačným smerom, teda k postupnému odbúravaniu ruského energetického vplyvu.

V skutočnosti je stretnutie s Putinom odkazom vlastnému euroskeptickému a proruskému elektorátu. Fico sa prezentuje ako nezávislý hráč, ktorý je „pripravený na dialóg“, zatiaľ čo Moskva dostáva tak veľmi potrebný televízny obraz prelomenia diplomatickej blokády. Je to obojstranne výhodná výmena na úkor európskej jednoty.

Dôležité je aj to, že cesta do Moskvy nie je určená len vonkajšiemu publiku. Pre Fica je to zároveň signál vlastnému voličovi. Aj naďalej sa predáva ako politik, ktorý sa vraj nepodriaďuje „diktátu Bruselu“ a je schopný viesť „samostatnú“ politiku. V tomto zmysle je Moskva preňho nielen zahraničnopolitickým smerovaním, ale aj prvkom vnútornej politickej mobilizácie. Čím viac Fico konfliktuje s európskym konsenzom, tým ľahšie konsoliduje tú časť elektorátu, ktorá vníma proti európsku pózu ako dôkaz „sily“ a „suverenity“.

Na situáciu sa možno pozrieť čisto pragmaticky a povedať si: dobre, uvidíme, čo z toho vzíde. Či toto stretnutie prinesie Bratislave aspoň nejaké reálne ekonomické dividendy, alebo zostane len symbolickým gestom. Hlavná otázka však zostáva otvorená a je oveľa hlbšia než samotná ekonomika.

Prebieha piaty rok plnoformátovej ruskej agresie, ktorá nie je len vojnou proti Ukrajine, ale otvorenou konfrontáciou svetových názorov a priamou hrozbou pre hodnoty a idey, na ktorých bola postavená moderná Európa. A logika tu zlyháva. Prečo by mal líder krajiny, ktorá využíva všetky ekonomické a bezpečnostné dáždniky EÚ a NATO, letieť na osobné stretnutie k tomu, kto túto bezpečnosť rozkladá?

Cesta Roberta Fica je ďalším znepokojivým symptómom proruského ochorenia časti západných lídrov, ktoré zasahuje celý región. Návšteva slovenského premiéra opäť dokazuje, že aj po desivom ničení na kontinente stále existujú politici ochotní podať ruku iniciátorovi tejto vojny.

Práve preto príbeh Ficovej návštevy ďaleko presahuje rámec slovensko-ruského vzťahu. Ide o test pre samotnú Európsku úniu. Je schopná nielen deklarovať jednotu v otázkach bezpečnosti, ale aj viesť politickú hranicu tam, kde ju jednotliví lídri začínajú otvorene rozmazávať v prospech izolácie agresora? Ak sa reakcia Bruselu opäť obmedzí len na rétorické odsúdenie, posilní to pocit, že vo vnútri EÚ je stále možné beztrestne obchodovať so spoločnými princípmi kvôli krátkodobým vnútropolitickým dividendám.

A práve to, ako Európska únia konsolidovane zareaguje na tento precedens, ukáže, či je Európa skutočne schopná verne chrániť svoje princípy vo chvíli, keď na ne doslova pľujú z iluminátora letu do Moskvy.